Siedma Lazovka - report
29.04.2014 21:41Prológ
Bolesť nôh a veľkosť a množstvo otlakov nie sú priamo úmerné prejdenej vzdialenosti, ale času strávenému na trase. (Johnny Walker)
Kapitola 1.
Sú skoro 3 hodiny ráno, keď prichádzam k autu. Premýšľam, či vyraziť alebo si ísť ešte na chvíľu ľahnúť. Netrpezlivosť zvíťazí a tak siaham po vlhčených vreckovkách a "osprchujem sa" na celom tele. Potom nahádžem veci do kufra a vyrazím. Som síce mierne ospatý, ale zatiaľ to nie je až také zlé, aby som musel zastaviť, preberajú ma aj Maideni z naplno vyťatého autorádia. V Piešťanoch ma zrazu ako blesk zasiahne myšlienka, ktorá ma zmrazí: "Ty hovado, veď pred pár hodinami si si dal dva poháre červeného vína." Okamžite odbočujem ku krajnici a vyťahujem tester. Výsledok je našťastie negatívny a tak smelo pokračujem v jazde a šťastne dochádzam do cieľa svojho siedmeho lazovkárenia.
Kapitola 2.
Tak konečne! Tu je to! Internát, vestibul, Slavo a veľa bežcov. Vítajú nás, podávajú ruky. Som šťastný, aj keď niekde vzadu v podvedomí mi to kazí moje súťaživé JA. Nič sa mi nechce, všetky veci na prezlečenie som nechal v aute, ktoré sa teraz zdá byť ďalej ako Veľká Javorina. A tak si iba unavene sadám a zapájam sa do rozhovoru s organizátormi a bežeckou elitou. Nálada je výborná, tradične si zo seba uťahujeme, preberáme dôležito nedôležité veci týkajúce sa ultrabehov a pochodov, ktorým rozumieme iba my. Prichádza Maťo a vôbec netuší, že pred Vrbovým zablúdil. Ale to je v tomto momente nepodstatné. Asi po hodinke a pol sa rozhodujem, že vyštartujem, dvíham sa a odchádzam k autu.
Kapitola 3.
Klušem dolu kopcom a vidím pred sebou vo svetle čelovky odrazky. To musí byť Maťo! Po chvíli ho dobieham a zisťujem, že je ešte s niekym vo dvojici a že to nie je on, ale Zbynda s Gábinou. Príjemne prekvapení sa zvítame a preberáme svoje zážitky a záležitosti od doby, čo sme sa videli naposledy. Pýtajú sa ma, ako znalca, aký úsek trasy bude nasledovať a ja im s radosťou popisujem všetky poľné a asfaltové nástrahy. Asi to nie je pre ich psychiku to najlepšie...ale sami to chceli. Pred mestom im trocha odbehnem, ale pri prvých domoch ich počkám. Cez celé mesto ideme spoločne a po chvili referujem, že o pár metrov je námestie, potom zbeh doľava a sme tam...
Kapitola 4.
Dpč, krčma je zatvorená a kde je kontrola??? Pozriem smerom hore a uvidím vatru a počujem známy Peťov hlas: "Páni, vínko, pivko, domáce........." Ďalej už nepočúvam. "Nalej víno, to mám teraz na predpis" Dáva si aj Tomáš. Pri vatre sedí Maťo, ale po chvíli sa dvíha s tým, že ho dobehneme. Hrad nevidno a tak všetu pozornosť sústredím na Frankovku a pýtam si aj duplu. Za tým pár keksíkov a s Tomášom vyrážame za Martinou a Jirkom. Konečne úsek bez nejakého extrémneho blata, krásne behateľný, ale rýchlejšie e bežať už pre mňa stratilo význam. Pár minút hore-dole, užívaj si radšej nočný kľud, kámo. Prichádzame na Plešivec, poslednú mŕtvu šalátovo-lepkovú kontrolu a za ním, keďže je to viac z kopca, mojej súčasnej parte poodbieham. Tu už začína blato a musím si dávať veľký pozor. Akékoľvek, aj malé zranenie v moje terajšej situácii, znamená veľké problémy. Aké presne, si neviem a ani nechcem predstaviť!
Kapitola 5.
Super, zmákol som výstup bez újmy na zdraví a vcelku rýchlo. Z hmly sa vynorí Holubyho chata na Veľkej Javorine. Vnútri je príjemne teplo a za jedným stolom Tomáš spolu s Martinou a Jirkom. Viem ale, že keď sa zasedím a vybehnem späť do hmly a vetra, zdechnem. Volím preto variantu orazenia kontroly a rýchleho asfaltového zbehu do teplejšej a neveternej Cetuny. Pred ňou dobieham Maťa. "Čo tu robíš, flákač!?" vyhrknem naňho od chrbta. Vysvetlí mi situation a ďalej pokračujeme cez vrch Revolučného odborového hnutia (ROH) až do Lubiny spolu. Keďže som už dehydrovaný, tu ho opúšťam za účelom návštevy miestneho pohostinstva a objednávam moju obľúbenú trojkombináciu - desítku, čaj a slivku. Po občerstvovačke vybieham s eufóriou a chuťou pospevovať si von a takmer vrazím do trojkombinácie T., M., J. To je ale náhoda. Prídávam sa a po pár metroch zisťujem, že som počas trénovania behu v posledných rokoch zabudol rýchlo chodiť. Mám čo robiť, aby som im stíhal, ale dostávam sa do tempa a valíme cez Vaďovský vrch do Višňového, na návštevu ku krvavej grófke Alžbete.
Kapitola 6.
"Rado, koľko je hodín, please?" "Pol piatej" znie odpoveď. "Čože???!!! Takto to ďalej nepôjde, veď o tomto čase už bežne bývam niekde pred Višňovým a ešte som len vo Filipovskom údolí, na míle od Javoriny", premýšľam pri popíjaní nealko pifča. Skúsim do toho dupnúť, uvidíme, či sa závraty vrátia, veď posledné 2 hodiny som sa necítil až tak zle. Vezmem si chleby na cestu a idem na to. Megovku míňam bez toho, aby si ma každoročne oslavujúca partia všimla, majú dosť práce s ponúkaním maníka, čo šlapal kúsok predo mnou. Za Kubíkovým vrchom sa spustí clona dažďa a po chvíli proti mne stekajú potoky, ktoré musím preskakovať. Celú túto scenériu prijímam s kľudom anglickej jedenásťnásobnej matky, ktorej oznámia, že je tehotná. Podstatné je prísť čo najďalej za svetla...
Kapitola 7.
"Ahoj, ako sa ty voláš?" -"Ty sa vováš Laurika" - "Nie, nie, ja som Janko." Tak zoznamovačku so Slavovou ratolesťou mám za sebou. Treba sa občerstviť, viac ako tretina zmáknutá. Prichádza Tomáš, kecáme a necháme si to načaté s tým, že ma za Vrbovcami dobehne. Vyrazím a študujem itinerár, odtiaľto je to na kúsku nové. Vyjdem k väčšiemu vykrývaču, napojím sa na asfaltku, vpravo cez maličkú usadlosť k tabuli náučného chodníka, za ňou vpravo. Krásne som si to naštudoval...až na to, že za tabuľou sa nedá ísť vpravo! To by som sa vracal do Vrboviec. Čítam znova, vykrývač, asfaltka, VĽAVO, ty tupec pribrzdený. Vraciam sa na miesto činu a mal som pravdu, Tomáš ma tam dobehol. Pokračujeme spolu k rozhľadni, dáme ešte jeden spoločný kufor, keď neviem ani s GPS nájsť tú správnu červenú. S potešením sám pre seba konštatujem, že som zrýchlil doterajšie tempo a nie je mi na houby, ale pri Kuželáku mi dochádza cukor a od kontroly posielam Tomáša ako zveda pred seba. Pchám do seba gumové projektily v podobe delfínov, princezien a neviem ešte čoho a neschopný súvislého myslenia prebieham odbočku k Javorníku. Vraciam sa úplne demotivovaný a chcem byť už na živej kontrole.
Kapitola 8.
Bradlo som absolvoval, ide sa ďalej. Priemerka 6 km/h, čo keby som o dve-tri desatinky zrýchlil. Keď sa mi pri chôdzi nič nestalo, pri ľahkom kluse, by to malo byť tiež ok. Za Holubacím je na to vhodný terén. Pobehnem a po pár metroch zisťujem, že to nebola dobrá idea, nohy sa ukladajú úplne inak ako chce hlava, to som posral. Určite to má súvis s tým, čo mi urobila na štarte Kateřina. Ale čo s tým teraz? Blíži sa Myjava, aspoň že som blízko k civilizácii, keby sa to zhoršovalo. V meste stojím pred veľkou dilemou, rozum káže nepokračovať, nohy kráčajú za mesto. Tam sa pustím do rozhovoru s Jarom a Tónom a keď vyjdeme pod Ostrý, uvedomím si, že závraty sa stratili. Nepodlieham nadšeniu, ešte zďaleka nemám vyhrané. Vo Vrbovciach si posedím a občerstvím sa a bude fajn. Veď už je ich vidno. A pomaly aj prestáva pršať.
Kapitola 9.
Pridávam sa k Martinovi D. a štartujeme. Decentne sa dostávame za Vrbové a začína zoznamka s bahnom a dažďom, najčastejšími parťákmi každého účastníka Lazovky. Ešte pred prvou kontrolou nás začínajú dobiehať a predbiehať kamaráti bežci. Moja bežecká dušička potichu narieka, ale nedá sa nič robiť a s každým sa lúčim a prajem mu zlomený väz. Medzi nimi je aj môj bývalý "stíhačkový" parťák Maťo. Taktiež odbieha a dnes ho už neuvidím. Alebo áno? Na prvej kontrole sa zas zoznamujeme so šalátovým rozmočeným vydaním kontrolných lepiek. Väčšina nejde ani lepiť ani sa nedá identifikovať číslo na nich. Vyberám moju 8-ičku tušiac, že je to jedna z mála, ktoré dnes do kontrolkarty vlepím. Martin D. zostáva niekde vzadu, ja zostávam sám so svojimi myšlienkami. Pustá Ves, druhá kontrola, Košariská a Bradlo v nedohľadne, halí ho hustá hmla. Zatiaľ je to fajn, účinky injekcie necítim, len si dávať pozor na zranenie. To bude hlavná úloha dnešného dňa a celej tejto crazy party...
Epilóg
Sú tri hodiny ráno a ozýva sa budík. Za oknom vytrvalo bubnuje dážď už od včera. To som si ale už zvykol neriešiť, zmierujem sa s nejakými otlakmi na konci a takto psychicky vyrovnaný vyrážam smer Vrbové. Prichádzam na štart okolo 5.30, zvítam sa so Slavom, s ďalšími organizátormi a s hŕstkou partie "hejna blbcú", ktorí sa hodlajú vydať na trasu napriek otrasným poveternostným podmienkam. Ešte pohľadať nejakého zdravoťáka, ochotného sa mi pár sekúnd venovať. Nakoniec sa mi podarí uhovoriť účastníčku stovky Kateřinu, ktorá mi do brucha vypumpuje povinnú dennú dávku Fraxiparínu na riedenie krvi. Pred mesiacom, tesne po Leteckej 100, mi totižto identifikovali po opuchu ľavej ruky trombózu ciev pod kľúčnou kosťou. Takže dnes žiadne besnenie a naháňanie sa, ale test, ako sa s takouto diagnózou dajú zvládať extrémy. S nervozitou v žalúdku sa teda vydávam v ústrety neznámemu na známej trase. Veď som tu ako jeden z mála siedmy krát. Okey, tak poď Jánoš a bojuj...........
