Krakonošova stovka

Celý tento príbeh sa začína frázou "Do tretice (na Krakonoške) všetko dobré" a mojim čerstvým dvojtýždňovým vodičákom, ktrorý mi otvára nové výzvy a obzory. Absolvovať 360 km autom do Krkonôš po tom, čo mojou dovtedy najdlhšou trasou bolo 30 km z Trenčína domov, chce už trocha gule alebo skôr vymletý mozog. Naviac, keď si vedľa seba posadím jediné vlastné dieťa ako navigátora. Zuzanka skrátka nevie, čo je strach! :) Tankujeme plnú a vyrážame, cestu si užívam, čo sa však nedá povedať o niektorých netrpezlivcoch okolo mňa. Asi som si mal nalepiť dozadu "Z-ko", mali by viac pochopenia a neťukali by si zbytočne na čelo. Do Vrchlabí prichádzame bez väčších problémov a bez prestávky, predsa len, rozbiehanie nie je zatiaľ mojou silnou stránkou ;). Ubytovávam mládežníčku, vyhladovaní si dáme na námestí nedaľeko štartu obrovskú pizzu, prezlečiem sa a už stojím na štarte a zvítavam sa so známymi aj pár neznámymi. Ani si nestihnem uvedomiť a už organizátori odpočítavajú štart závodu. Narýchlo sa lúčim s dcérenkou a predieram sa behom vpred medzi prvú päťdesiatku účastníkov, rozhodnutý absolvovať 3800 metrov prevýšenia v osobnom rekorde. Na prvú kontrolu na vrchu Žalý idem svižne, ale stále si pripomínam, že to nesmiem prepísknuť, radšej zatempujem smerom dole. Hore si cvaknem kontrolu a dávam si ponúkanú sladenú minerálku, keďže som na trasu vyrazil iba s pollitrom kofoly riedenej vodou. Vtom zbadám za chrbtom čaj kelímkoch, rubnem do seba aj ten a letím dole. Úsek cez Rovinku a Třídomí na ďalšiu kontrolu  na Horní Mísečky si vyklusávam so slúchadlami na ušiach a s pospevovaním si. Som sám, takže si to môžem dovoliť. Chlapíka, ktorý trieskal paličkami o asfalt tak, že sa mu darilo prehlušiť moju hudobnú produkciu, som pustil radšej pred seba. Miestami som mal pocit, že sa snaží vybodovať a vyznačiť v asfalte cestu pre nejakého kolegu vzadu. Na druhej kontrole dávam zase čaj, tentokrát nenormálne horúci a môjmu jazyku sa to vôbec nepáči. Ukecám ho, že nemáme čas sa nejak zdržiavať a vybiehame ďalej smer Dvoračky, Ručičky a neviem ešte aké čačky-mačky ;). Ponorím sa do lesa a tentokrát bez slúchadiel si užívam ticho temného hvozdu, jasnú hviezdnu noc, šum stromov vo vetre a ďalšie prudké stúpanie. Vtom ticho preruší ostrý zvuk podobný ručaniu jeleňa a okolo hlavy sa mi rozľahne vôňa papriky, rajčiny, cibule a cukety. Zas*aná vegetariánska pizza, asi som jej mal zjesť trocha menej. Rozdýchavam aj túto záludnosť a stúpanie zvládam v pohode. Cestou predbieham Járu, ktorému moc do reči nie je, preto si bežím ďalej po svojom až na tretiu kontrolu do Harrachova. Dole zisťujem, že sa pri zbehu stalo niečo s mojim úponom stehenného svalu na ľavej nohe. Bolí to, pichá to, ale bolesti snáď všetkých častí nôh som si pozažíval na pochodoch až až, preto tomu nevenujem veľkú pozornosť. Mysľou mi prebehne: "To prejde" a hľadám kontrolu, ktorá je niekde inde ako v minulosti. Značenie je výborné, takpovediac pre imbecilov, preto to nachádzam ľahko.  Zalejem sa troma šálkami čaju, poprosím o zriedenie mojej vodokofoly, ktorá má teraz pomer asi 1:27, beriem do ruky mastený chlieb, ktorý si poriadne nasolím a s odhodlaním, že "na hrebeň v poklide a tam to rozbalím", vyrážam popri umumlanej Mumlave ďalej. Míňam doteraz nevidený Mumlavský vodopád, ktorá je naozaj majestátny a v noci sa javí ešte viac hrozitánsky. Modrá značka, žltá značka, stúpanie mi ide od ruky...vlastne od nôh, sval pobolieva, ale už menej. Tempo mi určuje kapela Megadeth z mp3-playera, takže je celkom svižné. So stúpajúcou nadmorskou výškou mi začína byť riadna kosa. Využívam preto vonkajšie priestory a závetrie Vosecké boudy, skladám sa pod oknom a chcem na seba hodiť niečo termo. Vtom cez muziku v slúchadlách začujem rušivý zvuk, zdvihnem hlavu a hľadám zdroj. Nemusím sa moc namáhať, v susednom okne uvidím temnú postavu, ktorá so mnou už ktovie-ako-dlho komunikuje. Zložím teda slúchadlá a počúvam podráždené: "Co se děje???!!!" a "Co tam hledám". Áááá, dopaľuje mi - čelovka do okna. V kľude vysvetlujem, že sa obliekam a na otázku "Proč a co se vlastně děje?", že mi je zima. Postava mizne, čím považujem našu vrelú nočnú komunikáciu za ukončenú, nahodím termotriko a vykročím smerom k hrebeňu. Po pár metroch sa zrazu dvere na Vosecké rozletia, postava už je vyzbrojená svetlom a ziape na mňa "Pojď sem, frajere, co tady chceš!" Ignorujem ponuku na spoločné posedenie a pokec z časových dôvodov a valím ďalej do kopca. Pri zasúvaní slúchadiel do ucha začujem ešte prianie šťastnej cesty, ktoré v češtine znie ako "čuráku, hajzle zasranej" Mňa keby niekto o druhej v noci zobudí, taký zdvorilý by som nebol :). Prichádzam na hrebeňovú červenú a s hrôzou zisťujem, že rovinky a dole kopcom nemôžem kvôli ľavej nohe bežať tak rýchlo, ako by som si predstavoval. Bolesť narastá a s ňou aj moje zdesenie a zúfalstvo. Do cieľa je viac ako 50 km!!! V rýchlosti ale nepoľavujem, s jemným krivkaním sa to dá zniesť, čo však na to povie neskôr moja viac zaťažovaná pravačka? Na Sněžných jamách nie je ani hmla, ani nemrzne. To sa mi tu stalo prvýkrát, svet je už asi fakt naruby. Skáčem a krivkám po kameňoch smer Lužická bouda a prvýkrát začínam uvažovať, že to tam zapichnem. Keď budem pokračovať na poľskú stranu, bude problém dostať sa späť do Vrchlabí, kde ma čaká dcéra, ktorá musí byť dnes večer doma! Mužské kameny, Dívčí kameny, torzo vyhorenej Petrovy boudy a konečne občerstvovačka v Lužické boude. Temná strana sily vo mne víťazí a rozhodujem sa pokračovať ďalej. Ponúkanú gulášovku odmietam, dávam si čaj a dopĺňam vodu do fľaše a vyrážam preč v ústrety svitaniu. Cez rašeliniská v Poľsku už idem štýlom, ktorý som si sám nazval Harapes-štýl. Poskakujem ako postrelená labuť z Labutieho jazera, ale nič iné mi nezostáva. Dostávam sa k ďalšej kontrole v Domku mysliwskom, kde sa znova dlho nezdržujem a popri malebnom pliesku Maly staw pokračujem nažhavený spočinuť na najvyššom bode ČR. Tu dobieham dvoch pochodníkov, z ktorých je ale jeden ešte viac nažhavený ako ja a rozbieha sa k Snežke ako Jarmila Kratochvílová v svojich najlepších rokoch. Tak toto už nedáš, vraví môj vnútorný Vlastimil! Vytrepem sa na Snežku svojim jemnejším tempom v závese s druhým z dvojice, cvaknem si hore kontrolu a krivkám dole. Tu ma dobieha Honza, ktorý prichádzal do Domku pri mojom odchode a spoločne s novým známym Tomášom poklusávame ako švédska trojka k Pomezním boudám, kde je nasledujúca kontrola. Potešujúca správa pred kontrolou je, že sval opuchol a zmeravel, takže to až tak nebolí a zbehy idú lepšie. Na Pomezkách dávam čaj, za tým hneď nealko pivo a za tým jamový (čítaj džemový) chlieb. Kilometer za Pomezkami zisťujem, že to nebola šťastná kombinácia a žalúdok sa s ňou patrične trápi tým spôsobom, že sa to všetko snaží poslať von rovnakou cestou ako to došlo. Vo Veľkej Úpe som už vysporiadaný aj s týmto problémom, nakoniec trojkombinácia predsa len pôjde tradičnou dlhšou cestou. A preto si na poslednej kontrole v Peci pod Sněžkou dávam ďalšie nealko pivo. Tu ale začína ďalší problém, slnko! Už statočne praží, našťastie nás čaká posledné veľké stúpanie a tak sa moc nezapotíme. Dávame si predsavzatie, že to do 11.00 SELČ stihneme a tak makáme, čo to dá a ťaháme sa navzájom. Pri zbehu do Horního Lánova predbiehame Kratochvílovej vnuka spod Sněžky, ten sa však nechce nechať zahanbiť a pricucne sa na nás ako kliešť. Vo štvorici (po opici) bežíme v ústrety cieľu. Začínam cítiť jemnú hypoglykémiu a viem, že keď teraz niečo narýchlo nezhltnem, do cieľa v tomto tempe nedôjdem a poskladám sa niekde pred Vrchlabím ako nočná košeľa! Kým ale niečo zmastím, chalani už budú dávno v cieli. Situáciu sa rozhodnem riešiť 4 kusmi Hašleriek a po pár minútach začínam cítiť, že to bola dobrá voľba. Nasadzujem vražedné tempo, obaja starí súpútnici na túto hru pristupujú, Kratochvílovi asi došla energia alebo chuť, pretože po chvíli ho strácame. Lúka, lesík, lúka, lesík, okraj Vrchlabí. Zoraďujeme sa do jednej lajny a tentokrát ako ruská trojka docválame do cieľa na námestí vo vytúženom čase pred jedenástou. Osobák zlepšený o 1 hodinu a 13 minút, sval nebolí (lebo je zvláštne paralyzovaný), spokojnosť maximálna. Preberám diplom, rozlúčim sa so spolubojovníkmi a prchám do sprchy a o 12.00 štartujeme so Zuzkou auto a vyrážame na cestu domov, dúfajúc, že od únavy ma nebudú chytať mikrospánky a šťastne dôjdeme. A kto ste nezomreli nudou a dočítali až sem, je vám jasné, ako to všetko dopadlo, ďakujem za pozornosť a niekedy...si skúste odšlapať 100-vku, stojí to za to! ;-)))