KYSUCKÁ STOVKA - report

Sú chvíle, ktoré sa nezmazateľne vryjú človeku do pamäte a ktoré si zaslúžia byť aj zvečnené na pergamene LCD obrazovky. Moja takáto chvíľa trvala 27 a pol hodiny, naplánoval ju Roman Minarovič a volala sa Kysucká stovka 2013. 
Je 8.3. pár minút pred 22.00 a za bývalého režimu by som na počesť nežnejšieho pohlavia, už asi aj pomaly v teple domova triezvel. Doba sa zmenila, takže teraz stojím nabudený v obci Radoľa na štarte svojej tretej Kys.stovky a s prekvapením konštatujem, že je tu tiež relatívne teplo. A bude aj horúco! Je odštartované a so smútkom v očiach nechávam rýchle gazely bežať vpred. Tréning pred Kysucami, vďaka zlému nášľapu v snehu a boľavému členku, nebol práve najideálnejší a tomu prispôsobujem aj vcelku "mierne" tempo. Na zľadovatelej poľnej cykloceste uroním slzu za návlekmi s hrotmi, odpočívajúcimi v telocvični na dne batoha a snažím sa spolu s Vladom došmýkať sa na vrchol sedla. Darí sa nám, cesta sa zvažuje do Snežnice, nie je tam ľad a ja zrazu zabúdam na ešte nedávno boliaci členok a s inštinktom lovca letím dole. Za dedinou už do jemného kopca spomalím, počkám na Vlada a valíme k prvej živej kontrole v Zástraní. Za ňou sa dostávame na známy červený úsek a tu začína pravý hardcore. Blato, bahno, voda, mokrý sneh plytký, mokrý sneh hlboký, nech sa páči, vyberte si z našej ponuky, stačí prejsť pár metrov bokom a namiesto bahna sa dá ísť v ťažkom mokrom snehu. No paráda. Hrubé vrstvy modrej Indulony na teniskách postupne vzdávajú tento nerovný boj a na 20.kilometri môžem skonštatovať, že som úplne premočený. Utešuje ma ale fakt, že do cieľa je už len 100 km. No čo, bojujme ďalej, stovky sa kvôli takýmto malichernostiam nevzdávajú. Na lúke pred stúpaním na Maguru zrazu začujem za sebou riadnu šupu, otočím sa a s hrôzou zisťujem, že Vlado sa tam vyvaľuje ako arabský šejk na brehu Mŕtveho mora. Keď si to do sýtosti užije, pozviecha sa a vraví, že skočil do nejakej jamy a nepríjemne si natiahol lýtko. Je to ale starý a skúsený harcovník a verím, že to rozchodí. Čas bohužiaľ ukáže, že som sa mýlil. Konečne sa dostávame do sedla nad Melišovcami a ja sa teším na asfaltový zbeh po modrej do H.Vadičova. Ale čo to? Asfalt niekto zamenil za rýchlokorčuliarsku dráhu s takmer dokonale hladkým povrchom. Z behu sa stáva opatrné cupkanie, takzvaný Geisha Style a tak sa teším aspoň na vyhriaty bufet a kontrolu. Ale čo to? V bufete sa nesvieti a čaká nás iba auto s otvorenou náručou kufra a občerstvením. Nevadí, sme bojovníci, zohrejeme sa...v duchu prechádzam trasu...hm, niekde neskôr. Nalievam sa čajom, colou, dopĺňam vodu do camelbagu a poďme sa popasovať s kráľovnou pochodu Ľadonhorou. Vlado vraví, že lýtko pobolieva, ale pokračuje. Ja vyťahujem do boja zbraň najťažšieho kalibru, mp3-ku a v nej metalové kopáky na udávanie správneho tempa. Vlado mi vtedy trocha odbehne a keď ho neskôr vidím v polovici kopca stáť a čakať, tuším zlú novinu. Áno, vletel zas do nejakej snehovej diery medzi konáre zranenou nohou a dokonal tak dielo skazy. Rozlúčime sa, otáča sa a schádza späť do Vadičova a mňa neviem prečo napadá názov počítačovej hry "Alone in the dark". No nič, bolo aj horšie, aj keď si nespomínam kedy a pasujem sa ďalej s kráľovnou. Vďaka neprepísknutému tempu na začiatku pochodu to ale vypadá na moje hladké víťazstvo. Zrazu pred sebou uvidím čelovku a poteším sa. Je to Honza z Holomóca a práve zažíva opačné pocity ako ja. Škoda, týmto tempom ísť nemôžem, hrozí umrznutie na vrchole hrebeňa a tak si trasu ďalej užívam iba v svojej spoločnosti. Pri zbehu ku kontrole Pod Poľanou si strihnem salto ako keby od detstva trénujem v Cirque du soleil, našťastie sa to obíde bez zranenia, nie však bez pohanských nadávok. Niekde na Skríželnom začína svitať a to (plus gumové cukríky) mi vleje do žíl nové sily a pustím sa bežať. Pod Obelcom si spomeniem na žartovné slová organizátorov o prebudenej medvedici v tejto lokalite, zrazu mi až také vtipné neprichádzajú a bežím ešte rýchlejšie. V mysli sa mi premieta nedávny silvestrovský zážitok, keď vyplašený medveď prefrčal 2 metre povedľa a nie...dnes také zažiť nechcem!!! Mám iné starosti. Trebárs také, že vletím pod snehom do ľadovej vody až po členky a ďalšie nadávky sa rozliehajú zahmleným kysuckým ránom. Ešte pred klesaním do Klubiny predbieham punkerov, ktorí si uťahujú z mojich Barbie tenisiek. No, môžem za to, že mám malú nohu a musím nakupovať Women veľkosti?! Tam niekde mi dochádza aj voda a začínajú mi neprijemne puchnúť prsty na rukách. Už aby som bol v Starej Bystrici na kontrole. Je to tu, lejem do seba hektolitre čaju, ale až po ubezpečení kontroly, že majú dosť aj pre tých za mnou, nechávam im strážiť vak a vyzbrojený iba Pikaom a muzikou idem navštíviť nedobrovoľne rozhľadňu na Bobovci. Pred stúpaním stretávam vedúcu šesticu, hmm, myslel som, že sú už niekde na Rači. Žartujú, že ich mám dobehnúť...ok chlapci, pokúsim sa. Pri zbehu z Bobovca nepochopiteľne odbočím moc vľavo a zrazu zisťujem, že som si tak pol kilometra nadbehol. Napodiv ma to nerozhádže a vraciam sa ku kontrole plný elánu a v ústrety druhej polovici trate. Pri výstupe na Veľkú Raču s pribúdajúcim snehom začínam obdivovať chalanov vpredu, čo za námahu musia v tom hlbokom snehu vynakladať a začínam podvedome makať, čo to dá, aby som im, v prípade, že ich dobehnem, pomohol s prešľapávaním. Na Malej Rači ich už síce vidím pred sebou, ale som už tak odpálený, že nemám síl ich dobehnúť. Podarí sa mi to až na kontrole u Horskej služby, ale vzápätí mi znova ľahko odbiehajú a ja si zažívam prvú krízu. Horko-ťažko doklušem do penziónu v Oščadnici na ďalšiu kontrolu a tu sa rozhodujem pre nepovolený, ale osvedčený doping, pollitrový čaj s deckou rumu a za tým ešte Plzeň na zavodnenie. Dopĺňam aj vodu, vyrážam a ani neviem ako, sa ocitám na Kalinovom vrchu. Doping funguje, spievam si, poskakujem, svet je gombička, mám radosť z toho, že sa šmýkam na blate. Kde je ďalšia krčma? Krásne to ubieha, Kýčera, Čadca, Husárik, zotmelo sa, vyťahujem čelovku a zrazu na mňa doľahne samota a depresia, výstup na Chotárny kopec je nekonečný a od Blažkovej hmla ako mlieko. Nevidím ani na stopy a musím sa zohýbať, aby som dosvietil na zem, začína sa mi driemať, následkom čoho výrazne spomaľujem, následkom čoho mi zostáva slušná kosa. Umrznem tu, napadá mi miestami, často nemám stopu a neviem, či idem dobre, ešte že mám gps a občas to prekontrolujem. A je to tu! Vedľa kríkov stojí babka s nošou na drevo a láme konáriky. Zbláznila sa alebo som sa zbláznil ja? Hýbe sa, tak to nebudú halucinácie...nie, je to iba tmavý fľak pôdy na snehu. O chvíľu stádo diviakov, asi 5 - 6 kusov, ale prečo neutekajú, keď na nich svietim? Ďalšia haluška! Po pár takýchto výjavoch už iba tipujem, čo za predmety mi to vyskladáva postavy ľudí, zvery, nákladné autá. Hlava mi stále padá pod návalom mikrospánkov a zrazu na mňa niečo vyskočí z trávy a priamo do tváre. Odskočím meter nazad a dopáli mi, že už sa mi aj sníva. Tak to tu ešte za 15 rokov mojej stovkárskej kariéry nebolo. Spal som už za jazdy mnohokrát, ale sny? O chvíľu sa už rozprávam doma s manželkou, odpovedám jej a môj vlastný hlas v tme ma preberie z ďalšieho sna. Kurva, toto nie je dobré, kde je Nesluša???!!! Hmla ustupuje, padám dole do dediny, je mi už teplejšie, takže dnes predsa len nezmrznem. Konečne zbieham do dediny a v pomätení rozumu mi ani nenapadne mrknúť do propozícií a vidiac v kopci pred sebou dve čelovky ako pomaly stúpajú, pokračujem po žltej do kopca. Na konci dediny mi dopne, že žiadne čelovky nikdy neexistovali a zbieham späť k smerovníku. Tam vidím ako zhora zbiehajú dve postavy (sakra, niekto ma dobehol, ale aspoň to už bude do cieľa veselšie), jedna má čelovku druhá nie a vyberú sa mojim smerom. Keď ale vidia, že sa vraciam, zostanú stáť, otočia sa k sebe, niečo si povedia, zvrtnú sa na opätku a odchádzajú správnym smerom. Pridám do kroku, aby som ich dobehol, ale v sekunde sa rozplynú a ja prichádzam k zaparkovanému autu, v ktorého laku sa odráža moja vlastná čelovka. Zúfalstvo naberá obrie rozmery, som už v dedine alebo aj tá sa mi iba zdá? Neverím už ani papieru s propozíciami, vyťahujem telefón a volám Romanovi, kdeže je tá s*urvená škola (pardón detičky) s kontrolou? Usmernený sa tam dovlečiem, nalejem do seba dva poháre čaju a okamžite ľahám na drevenú lavičku a prosím organizátorov, nech ma po 10 minútach zobudia. Pýtajú sa, či to stačí, moja odpoveď je - musí!

Po zobudení do stiahnutého žalúdka natlačím nasilu dve tyčinky a polovicu abecedy (B, C, Ca, Mg, Zn), poriadne to zapijem a ide sa! Vybehnem zo školy, mikrospánky sú fuč, halušky sú fuč, do kopca dokonca klušem, nohy nebolia, cítim sa ako keď som vybehol deň nazad z Radole. Rýchlo a zbesilo mi vydrží až do KNM, v športovej hale ma víta Roman a spol., som šťastný, vyše hodiny s nimi kecám, ani mi nedochádza, že nohy mám stále prirastené v premočených teniskách, na spánok ani nepomyslím. Kysucké martýrium, tak tomu odvtedy hovorím, mi otvorilo nové nepoznané obzory v prekonávaní samého seba a sám neviem prečo, ale rád si to zopakujem aj o rok ;-)).